Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu vodorovná
Oficiálna stránka obce HulHľadať
 
 

Pamätnica obce

PAMÄTNÁ KNIHA
Obce: HUL 
Písaná v r. 1930 - 1934 
Overili: Ján Minárik      Karol Mikulec    
Starosta: Ján Vyžinkár
 

 

Životopis kronikára

Ján Krajmer, narodený v Huli dňa 26. júna v. r. 1909. Ľudovú školu som 
navštevoval v Huli a po ukončení tejto som navštevoval československé
štátne reálne gymnázium v Nových Zámkoch, kde som i v .r. 1930 zložil
skúšku dospelosti. Teraz som poslucháčom práv na univerzite Komenského v
Bratislave.

Táto pamätná kniha obsahuje 402 (štyristo dve) strán.

Dňa 30. okt. 1934. 

starosta: Ján Vyžinkár

Overujúci:
Karol Mikulec   Ján Minárik

Územie obce je rozložené na 2193 kat. a 1177 štvor. siahach. Obec ma 230 čísiel domových.
Domy sú vykladané, nabíjané a stavané z tehál surových i pálených. Domov je postavených na Vršteku 15, v Lúšteku 11, pri Hliníku 2, v dedine 32, na Novom rade 37, na Orechárni 16, v Majeri 3, na Čárde 2, na domovine 31, pri nádraží 3, za humnami pri hradskej 3, pri trati i so stanicou 3 a pri kaštieli 1. Z týchto je 6 2/2, domov pokryté slamou, 3 1/2 eternikom a ostatné sú kryté škridlou.
Polia sú pomenované takto: Lúštek, Konopnice, Široké, Úzke, Krutiny pri Čárde, pri Mlynčeku, pri Koly, Déle, horné Pole, Vinohrady, Pallagy, Hájik a Lagáň.
Lúky sa nazývajú takto: Makýše, Slávka, Horné, za Žitavou, za Žitavkou a medzi Mosty.
Háje sa nazývajú takto: Krajní, Prostrední a Horní. Pohronská hradská vedie u nás a hradská z Dvorov nad Žitavou do Zlatých Moraviec.
Z riek je to Žitava a jej odtok, ktorý sa volal najprv Štrk, potom Spruha a odtiaľ, kde sa do nej vlieva potok Lička sa menuje Húsov.
Katolícky cintorín je na Širokých a židovských je v Hornom Hliníku.
Socha Panny Márie je v Kolesy a pri pohronskej hradskej, sv. Vendelína pri škole, sv. Floriána uprostred v dedine, sv. Jána Nepomuckého na hradskej pri moste a sv. Trojica je na cintoríne. Kríž je postavený na Kratinách, na Cviku, na Vršteku a na cintoríne.
Studne sú vo dvoroch stavané, avšak na novom rade je 6 na ulici a 2 sú v poli, z ktorých je 1 vo Vinohradoch a 2. končia v Širokých.
Kostol a škola sú uprostred obce. Taktiež radavský kostolík, pri ktorom je i cintorín a domy, ktoré sú postavené od Hulu pri Radave u hradskej a za radavskými humnami, sú na území hulskom.
Naša obec má dnes 1085 obyvateľov, ktorí sú národnosti slovenskej a náboženstva rímsko-
Katolíckeho, až na 12 židov.
Patríme pod okolitý notariát v Dolnom Ohaji a do okresu vrábelského. Farský úrad je tiež v Dolnom Ohaji ako i policajná stanica a pošta. 

2.


U nás bývali ľudia už v Osídlenie mladšej dobe kamennej. O tom svedčia nálezy na Vršteku, na table pri Hornom Hliníku a na Kratinách. Na týchto miestach bola nájdená keramika zo staršieho neolitu a síce keramika volútová a z mladšieho neolitu z keramiky nordickej a keramika kanellovaná. Tam bolo nájdených i mnoho nepravidelných kameňov sem donesených. Nakoľko sú to pórovité vápence, trachytové a andezitové tipy, používali ich pravdepodobne na ručné mlynky a nasly sa tu i ostrokované úlomky kremenca.
V Hornom hliníku, pri starej hradskej, ktorá viedla do Nitry, sú kultúrne sídelné jamy, v ktorých úlomkov kremeňov, úlomok plochej sekerky kamennej, ktorá je z chlorifickej bridlice, črepy keramiky nordickej a črepy hradištné, ktoré prevládajú a sú staršie i novšie, zdobené vrytými prasklinami.
( Prameň: Štefan Janšák: Staré osídlenie Slovenska.)

3.

V našej obce prvýkrát je zmienka v.1290. Pôvodná listina z uvedeného roku je v nitrianskej kapitule, v ktorej Hul hrá úlohu prostredníctvom statkára Šalamúna de Hul. ( Prameň: Dr. Samuel Dobrovzky: Mestá a 6upy Maďarska).

4.

I naša obec veľa trpela za vpádov turko - tatarských a za vojny Turecko - uhorskej.
Vojvodca Ibrahim, ktorý tiahol v. r. 1599 medzi Novými Zámkami a Levicami, všetko plienil a pálil. Stolica Tekovská na svojej kongregácii dala odhadnúť túto škodu Tatarmi učinenú. Potom s našej obce ostalo 17 ľudí nezamestnaných a všetky domy boli spálené. Matúš Toth za 100 zlatých utrpel škody, Jur Szakáč za 100, Jakub Balogh za 250, druhý Matúš Toth za 40, Mikuláš Kis za 75, Albert Cseter za 20, Gašpar Gyori za 64, Vavrv Haveny za 50, Jur Halasz za 100, Andrej Balogh za 50, Blažej Feješ za 300, Benedikt Gyuris za 200, Kaportávová za 50, Albert Káthy za 100, Ján Nagy za 200, Ján Kis za 100, Žigmund Cseh za 20 a Benedikt Silý za 40 zlatých. Sultán El Kanari Sulejman tvoril lúpežné čaty, s ktorými potom plienil i náš kraj. Za týchto tureckých vpádov Hul veľa trpel a pri ščítaní v. 1657. našli v Hule 13 spustošených usadlostí. Ľudia ešte i dnes rozprávajú, že aké to boli strašné dni v dobe týchto vpádov.
Keď išli ľudia do poľa pracovať, tak zobrali zo sebou aj dievky, aby im ich Turci neodvliekli. Tatari boli horší od Turkov a preto sa ich ľud viacej bál. Keď sa blížila tlupa Turkov, alebo Tatarov, ktorá plienila, rozliehal sa po poli a v obci hlas: Turci idú, alebo: Tatari idú a vtedy každý so sebou vzal čo mohol a utekal sa skrývať do hájov, ktorých v tejto dobe bolo u nás viacej.
Turecký baša, ktorý býval v Nitre, hovoril že len vtedy odíde z Nitry preč, keď začnú nitrianske zvony samé zvoniť. Bačov Holič to povedal nitrianskemu kostolníkovi, aby tento začal na poludnie zvoniť, lebo vtedy on bude baču holiť. Keď baču holil a počul hlas zvonov, tak vtedy baču zarezal. Od tejto doby v našich krajoch Turkov nie je. ( Prameň: Dr: S. Dobrovozky:,, Župy a mestá Maďarska, Michal Matunák:,, Tatarský plen na Slovensku“ uverejnený v,, Tatranskom Orli“ roč. II. z. r. 1921.)

5.

Nie je známe, kedy a odkiaľ bola naša obec osídlená. Podľa konskripcie z.r.1715. je naša obec národnostne zmiešaná. Z 8 rodinných mien 4 sú slovenské a 4 maďarské. Avšak podľa konskripcie z. r. 1720 je už čisto slovenská, lebo všetkých 8 rodinných mien je slovenských. Podľa vizitácie z. r. 1779 je tiež čisto slovenský Hul. ( prameň: Dr. a. Petrov:,, Slovník Fr: Pestyho - Zoznam osád v Uhrách.)

6.

V. r. 1715 bolo u nás 5 idbbagionov a 3 želiari. Avšak v.1720. bolo už všetkých 8 rodín idbbagionmi. Obec sa neskôr skladala mimo veľkostatku z 27 helísk. Každé helisko pozostávalo z domu, vôl a lúk. Mimo gazdov, ktorí mali heliská, boli štvťkári, ktorí mali iba na jednom mieste lúky i dnes zvané Štvrťkárske a malí hoferi, ktorí nemali žiadnych lúk.

7.

Na listinách, ktoré sú i z 19. storočia, máme zachované, že i naši občania najímali za vojakov.
Keď niekoho najali, tak mu dali piť a jesť čo si len žiadal, a keď ho zaviedli do Zlatých Moraviec, tak mu dali i lemmg. Jednoho ovku dla obec 15 zverbovaných 1500 zlat. A stvorili 346 zlat. Veľkostatkárom dal na to len 612 zlat.

8.

Kým nebol postavený kostol, bola zvonica v ktorej bola i klada do ktorej zasekovali ľudí. Keď niekoho rzchtár odsúdil, aby ho dali do klady, tak obecný sluha musel odsúdeného zaseknúť tak, že tento musel stáť ohnutý lebo len hlavu zasekovali.

9.

Starci dnes rozprávajú, že húlsky občan Matej Laho sa postavil proti rychtárovi a dal sa i do neho v krčme.Vrábelský slúžny nasúdil Matejovi Lahovi 6 rán na holý zadok, ktoré mu banďúr ihneď vylepil, pri čom náš občan veľmi ratoval. Keď cigáni ešte i v druhej polovici 19. stor. niečo ukradli, tak koľko im rychtár nasúdil, toľko im musel obecný sluha dať na zadok trstenicou tým spôsobom, že cigáň si musel ľahnúť dolu bruchom na kopec na zbožnej jame. Ešte počiatkom 20. stor. keď niekto niečo ukradol a chytili ho pri tom žandári, alebo ho rychtár odsúdil, musel ukradnuté veci po dedine niesť. Hulský paholok Dominik Riška, ukradol krčmárovi Mórovi Laumrouvi flašky s liehovinami. Žandári ho tak hnali po dedine, že ukradnuté flašky mal sviazané a prehodené cez plecia a rýľ ktorým sa dobýval dnu, niesol v ruke. Keď ho hnali, ľudia sa mu veľmi smiali a robili si z neho posmech. Koncom 19. stor. Kata Slováková bola obvinená Teréziou Babínovou, že je bosorkou. Obvinená sa ponosovala pánovi farárovi Emerimu, ktorý obvinenej nariadil, aby určitú nedeľu kľačala pred kostolom , keď prvýkrát zazvonia do kostola a aby ostala, kým ľudia neodídu s kostola. Ľudia idúci s kostola na kľačajúcu pluvali. Tento trest ju postihol preto, ponevač na priek učeniu katolíckemu, ktoré neuznáva bosoriek.

10.

Podľa uvedených modlitebných kníh je vidieť že 18.a 19. stor. boli mnohí občania národne uvedomelí. Vidieť to s toho, že mali jednak knihy vytlačené slovensky, česky v Čechách a na Morave. Maďarských modlitebných kníh používali len cez vojnu a to taký občania, ktorí už hanobili svoj rod a národ slovenský. Dnes sa nachádzajú tieto knihy u nás: Od Martina z Kochem,, Štepená záhrada.“ Vytlačená v Brne u Jána Františeka Svobody. Léta 1715 Operace ecchlosiasticae, Robota cirkevni. Nedelní Kázaní.“ Vytlačená v Prahe u Wolffkanga Wickharta Arci= Biskupského a Království Ažeského Impressova. Léta Páne 1720., od Andreja Illisa,, Život Svatých“ s maďarčiny do slovenčiny preložil Ján Walassik. V Trnave, vytlačili Impressi Kolgi akademického Tovarisťa Ježišového, Roku 1762, ďalej je to:,, Nábožná pieseň v ktorej sa predstavuje umučenie Pána našho Ježiša Krista pri konaní Krížovej cesty v skalici 1795., od Jozefa Kubányiho,, Malý historický katechizmus.ô ktorý je tlačený slovensky v trnave 1808., od Františka P. pomenovaný: Úplný kancionál katolícky“ v Olomouci 1856. Táto kniha je Krajmera Miša z Hulu kto ju nájde je povinný ju hneď vrátiť Pvd nvo. G. Písal to Michal krajmer v roku 1862 12 júna. V Budíne je slovenský tlačený v.r. 1866.,, Náboženský Výlev,“ v Pešti,, Záhradka“ v. r. 1868 a,, Jadierko“ v.r. 1872., tiskom a nákladom A. Bučanského. Nákladom ,, Dedičtsvtva ss. Cyrila a Methoda na ovk. 1876,, Zlaté nebo= kľúč.

11.

Podľa hulskej listiny poplatkov z. r. 1818./ 19. boli u nás rodné mená: Babín, Bako, Baštrnák, Blaho, Bencsek, Binovszki, Drevina, Dubaj, Feješ, Fialka, Fišan, Futala, Gabriš, Gajdoš, Golha, Guláš, Hanzel, Hlavetz, Hovnijak, Chovan, Juhasz, Jurik, Košáň, Krajmer, Klacsay, Laho, Mach, Mihaly, Mikulecz, Navratil, noszka, Pallagy, Piszav, Ponrofznik, Poszpiš, Pretozsny, Szlavik, Szkalka, Sztraka, Szulina, Svecz, Valent, Varga, Veter, Vizsinkar, Virsik, Vlk, Vozarik, a Zatyko. Dnes už z týchto prvotných mien niet 30.

12.

Najstaršie nápisy na pomníkoch sú tieto:
Tu leží panu. Barbora Noska roku svojom 17. pochovaná dňa 15. mája v roku 1806.
Tu odpočíva v Kristu pánu Katarína Weceš zomrela dňa 13 mája v roku 1818.
Tu odpočíva Kristu pánu Michal Noszka majster Mesiarski a obivateľ Hulu zomrel v roku 1825 dňa 24. januára leta starého 44.
V Kristu Pánu to odpočíva Navrátil Jozef, zomrel v roku 1854 21.marca vo veku 83 rokov spolu so svojim svokrom Skokanom Štefanom.
Tu odpočíva K: P: Mandák Anna, zomrela vo veku 75 rokov dňa 8. júna 1832.
Tu odpočíva v Kristu Pánu Navrátil Andráš zomrel v roku 1884 4. mája vo veku 39. rokov. Daj mu Pán Boh ľahký odpočinok!
Bohužiaľ, tu odpočíva Kristu Pánu Ježišu Bako Jozef narodený v roku 1840 a zomrel v roku 1890 3.júna. kríž na cintoríne je postavený v. r. 1776 a sv. trojica je postavená až v roku 1908.
13.

V roku 1828 boli v našom kraji i anglický jazdci, ktorým naša obec dávala v auguste, septembri a v októbri ovos pre kone. V roku 1848 išli cez našu obec a sa tu i zdržiavali ruský vojaci, ktorí šli do Komárna.

14.

Veľká cholera bola u nás v roku 1831, kedy od 3. augusta do 10. októbra zomrelo 51 ľudí.

15.

Spájanie pozemkov bolo u nás v roku 1858. Pozemková kniha bola zostavená v roku 1863./4. a schválená bola 1. podžupanom v roku 1868.

16.

Dokiaľ ľudia nevedeli dobre písať a počítať dovtedy platili pomocou rovášov. Rovášom zvali 2 dlhšie k sebe patriace a ohoblované drevká. Keď niekto niečo platil, tak zaplatená časť sa vyrezala do dreva. Na rováši sa označovali i dni, cez ktoré niekto pracoval a tiež i úver. Jedno z driev ostávalo tomu, kto platil a druhé tomu, komu sa platilo, čím bolo o kontrolu postarané.

17.

Starí ľudia hovoria, že pasienkami boli Pallagy, Vrštek, Vinohrady, Lúka za potokom pri hradskej. V tejto dobe boli vedľa kanása a kravára i koniar, ktorý pásol kone. Hájom bol Luštek , Orechárňa a Hájik, ktorý ma odtiaľ meno.

18.

Richtára hlavu obce volili len muži, ktorí mali určitý majetok. Volilo sa verejne a síce aklamáciou. Keď bolo po voľbe, tak sa išlo do krčmy, kde dal zvolený richtár oldomáš na ktorom sa mnohí y voličov tak spili, že nevládali ani hovoriť, ani ísť. Tabuľa od starého richtára k novému sa prevážala i cez leto na sánkach, na ktorých bolo veľa chlapov ktorí spievali. Hulskými richtármi boli Jozef Bako, Ján Cvik, Andrej Feješ, Michal fialka, Jozef futala, Štefan Gajdoš, Michal Horňák, Jakub Krajmer, tomáš Štefánik, Michal Vyžinkár, Martin Zaťko a v dobe prevratnej Ján Minárik.

19.

Do prevratu sa volili do uhorského parlamentu memoria nižšej ablogácie. Hulský muži, ktorí mali určitý majetok, chodili voliť do Zlatých Moraviec. Pred voľbami sa rozišli karteši ablegátov, ktorý miestnym kartešom rozkázali, že za koľko môžu s voličmi v krčmách prepiť. Každý karteš vábil za pijatiku voličov do svojej strany. Na domoch viali stranické zástavy. Keď išli do Zlatých Moraviec voliť na vozoch, tak niesli zo sebou i zástavy tej ktorej strany. Cestou vznikali medzi voličmi i bitky a to hlavne pre zástavy. Hlasy sa odovzdávali verejne. Tí, ktorí hlasovali na pánsku stranu, dostávali v Zlatých Moravciach jesť, piť a fajčiť. Kto odovzdával hlas na pánsku stranu, nemusel dokazovať totožnosť a tiež, či mu patrí hlasovacie právo. Mnohí len preto volili pánsku stanu, lebo sa po dobu volieb dobre cítili a doniesli si domov fajčiva a niektorí ukradnuté príbory. Na jedných voľbách hrala i naša chýrna dychová hudba. Muzikanti rozprávajú, že keď cestovali vlakom, tak na každej stanici hhádzali do nich kamene a palice, preto lebo išli hrať pánskej strane. Tiež v Zlatých Moravciach, keď hrali v zástupe, ušlo sa im zopár kameňov a tehál. Za to však alkoholu, jedenia a fajčenia mali veľa. V roku 1875 mali volebné právo z hulských občanov na sledujúci: Ján Babín, Michal Benko, Juraj Blaho, Michal Borik, Juraj Babín, Jozef Benko, Ján Cvik, Štefan Cvik, Slávik Dóra, Ján Fialka, Jozef Futala, Michal Gajdoš, Ján Golha, Ján Guláš, Jozef Golha, Jozef Jamriška, Michal Krajmer, Jozef Košáň, Michal Kisel, Jozef Mach, Ján Mach, J8n Mandák, Jerol Michalíček, Ján Mikulec, Andrej Mikulec str., Andrej Mikulec ml., Adam Minárik, Pavel Mikulec, Jozef Navrátil, Andrej Navrátil, Ján Navrátil, Mayor Reichfed, František Szlávik, Ján Štefánik, Juraj Szulina, Štefan Slovák, Michal Slovák, Ján Jurík, Pavel Jurik, Imrich Valent a Martin Zaťko.

20.


Základný kameň bol položený dňa 23. septembra v roku 1862 a posvätil ho farár a ohajský Juraj Holček. Kostol si nechali vystaviť samí občania, na ktorý im nik neprispel mimo veľkostatkára Motešického, ktorý prispel pozemkom. Kríž na vežu bol daný dňa 27. augusta v roku 1863.
Kým nebol kostol postavený, tak pred Krajmerovými bola zvonica a sv. omša bývala v kaštieli v kaplnke, ktorá bola v jednej z izieb. Na kostole na slnečnej strane sú slnečné hodiny, ktorými sa ľudia riadili, kým sa obyčajné hodinky nerozšírili. Na veži boli 3 zvony z ktorých najväčší a najmenší boli zobraté za 1. svetovej vojny, preto lebo Rakúsko – Uhorsko iný materiál na výrobu zbraní nemalo. Keď ich zhadzovali z veže , tak ľudia nad takýmto činom nariekali.
Po prevahe si ľudia dali zrobiť zasa 2 zvony po prevrate tiež preto máme teraz 3 zvony. V roku 1927 bol kostol opravovaný. Do tohto roku bol krztý šindlom a dne sje eternikom. Tiež veža bola ďaleko krajšia ako dnes.

21.

Starci rozprávajú, že keď oni chodili do školy bola táto tam, kde sú dnešné učiteľské byty. Učiteľský byt a trieda mali spoločnú kuchyňu. V triede sa kúrilo pecou, do ktorej sa dávalo z kuchyne. Kurivo dávala veľkostatkár a tie žiaci museli nosiť podľa poradia polienka, snopky a otep. V 60. až 80 rokoch minulého storočia, žiaci museli chodiť do kostola i na roráty. Keď sa prvýkrát odzvonilo žiaci sa išli do kostola a preberali z katechizmu a biblie. Preberali tým spôsobom, že múdrejší zo žiakov predpovedal a ostaný opakovali. Väčšia trieda bola vystavená v roku 1874., kedy bolo 115 žiakov. Do školského roku 1928./29 bola školská dochádzka len do 12.teho roku a od tohto roku bola zvýšená až do 14. roku. V roku 1929 boli už 3 triedy z 171 žiakmi. V roku 1932 boli už 4 triedy z 213 žiakmi. Z 2 tried sa stali postupne 4 triedy vyučovalo sa v budove, ktorá mala len 2 triedy. Že nebola postavená budova pre 4 triedy je len dôsledok toho , že až na mnohé výnimky význam školského vzdelania pre život a mnohí sú obviňovaný ľuďmi, ktorí sú proti výstavbe, ale zodpovednosti na nich niet. Pôvodne sa vyučovalo len slovensky, ale v 70 a 80 rokoch minulého storočia sa začalo postupne vyučovať i maďarsky a potom sa vyjmúc náboženstva učilo všetko len maďarsky. Až po prevrate sa začalo opäť vyučovať slovensky. Na Blažeja dával každý žiak 4 grajciare, za ktoré potom hral gajdoš, alebo cigáni. Každý chlapec zaniesol dievčati zimozeleň, chvojku alebo rozmarín z ktorého mu ono urobilo pero a prinieslo mu ho na Hromnice do domu. Potom chodilo 12 chlapcov po dedine a vyberali vajcia, slaninku a iné a dávali pánovi učiteľovi. Keď už pochodili po všetkých domoch, tak potom im hrala muzika do večerného zvonenia. Na Gregora tiež chodievali žiaci po dedine z domu do domu a brali dary hlavne vajcia ktoré potom dávali pánovi učiteľovi. Žiaci spievali túto pieseň: Učitelia veľkého Gregora svätého dnešný deň na pamiatku a radosť z tohto máme a prosíme o jedno vajíčko, alebo dve ak nám ich dáte!
I dnes ešte nosia deti učiteľom do školy na Gregora vajcia. Pokiaľ sa dalo zistiť pôsobili nasledujúci učitelia u nás: Emerich Chovanec, Jozef Kobza, Augustin Bessko, Jozef Kisziny, Antonín Navarra, František Slávik, ktorý si pomaďarčil svoje rodné meno na Szilard, Vojtech Nikkol, Dominik Gregov, Ľudovít Tácsovský, Helena Olejníková, Štefan Librich, František Duda, Dezider Vandra, Angela Balázsyová, Mária Dokupilová, a František Novotný. Výpomocnými učteľmi boli: Július Mácsay, Július Szabó, Ján Duda, a Daniel Svat. Škola je od začiatku rímsko – katolícka.

22.

V prvej polovici 19. storočia dávali obecní funkcionári iba znaky k predpisom, ktoré na miesto nich robil notár. To svedčí o tom, že ľudia boli ešte negramotný. Dnes sú analfabetmi iba duševnou chorobou trpiaci ľudia. Tiež i hluchonemé dievča dominika Turana vie písať a navštevuje ústav pre hluchonemích v Kremnici. Do prevratu boli u nás traja ktorý mali maturitu. Sú to: Ladislav Futala, Edmund Futala, a Sergius Dóra. Po prevrate navštevovalo 15 žiakov mešťanskú školu a 10 gymnázium s ktorývh maturovali traja. Z nás je Jozef gajdoš visvätený za kňaza v roku 1933, ja študujem právo a Ján Duda v štúdiach nepokračuje.

23.

Pokým nebola u nás stanica, tak naši občania chodili veľa na furmanky. Vozievali zo vzdialenejsších dedín drevo, zbožie ktoré často dovážali až do Šurian. Tiež cukrovú repku vozili do Šurian do cukrovaru. Občania mávali z týchto furmaniek dobrý príjem.

24.

V roku 1944 bola dostavaná trať Levice – Fegýmeš nad Žitavou. Na jeseň uvedeného roku nastal i prevoz. Keď išiel prvý vlak cez hulskú stanicu, tak skoro všetci občania boli na stanici a obdivovali vlak, lebo ho ešte mnohí nevideli. Tiež keď chodil vlak na trati Bratislava – Nové Zámky, boli ho niektorý občania obdivovať. Keď prišli domov, tak rozprávali, že so svetom už nebude dobre, lebo mašiny ťahajú všetci čerti preto, lebo sa z nej kadí. Vlak, ktorý chodil do Zlatých Moraviec bol tiež obdivovaný, lebo ľudia si mysleli, že je to zázrak keď mašina ide bez volov že by ju kone ťahali. Prvým prednostom v huli bol Štefan Šípoša po prevrate to boli Jozef Souček, Jozef príhoda a dnes je Michal Davida. Tiež traťmajster býva od prevratu v Huli.

25.

V škole nás tak maďarizovali, že keď sme išli do školy tak sme sa mohli pol roka rozprávať po slovensky a straší žiaci nám museli len po maďarsky. Keď nám uplynul pol rok a mi sme sa rozprávali po slovensky, tak nám učiteľ dal toľko na zadok, že sme nemohli ani sedieť. V každej lavici bol určený jeden dohliadač, ktorý na to dával pozor, aby sa v škole, jej okolí, a keď sú žiaci medzi sebou inak nerozprávalo len maďarsky. Koho udal dohliadač, že rozpráva po slovensky bol za to veľmi zbitý. Učitelia žiakov donucovali, aby aj doma rozprávali po maďarsky koľko len vedia. Keď sa učitelia dozvedeli, že niekto z nás žiakov rozprával i doma maďarsky, tak ho pred všetkými vychválili. Keď sme šli zo školy, tak sme zdravili maďarsky. Mimo školu sme maďarsky zdravili učiteľov, notára, žandárov, alebo farára a pána. Nikto zo žiakov sa nehlásil za Slováka, lebo keď by sa i bol hlásil, tak by ho bol učiteľ poriadne až do krvi zbil, čoho sa žiaci báli. Učitelia v škole hovorievali, že len sprostý sa hlásia za Slovákov preto, lebo títo nie sú ľuďmi.( buha ból, ból, nem ember).
Učitelia ako Štefan Librich, Helena Olejníková, Ľudovít Tácsovský a František Duda nevedeli ani slova slovensky, keď prišli do Hulu.

26.

V roku 1900 bolo u nás 773 obyvateľov, y ktorých sa hlásili už i za Maďarov. V roku 1910 bolo 822 obyvateľov, z ktorých bolo 87,4 % Slovákov.776 bolo rímskokatolíkov, 4 grécko – východný, 10 reformovaných a 32 žiakov. Ku grécko – východným patria rodiny po Konštantínovy Dórovi, ktorý bol obchodníkom s ovocím vo Viedni a odkúpil Hulský veľkostatok od Motešického. Pred Motešickým mali veľkostatok Boronkayovci a Esterháziovci a iný. Židov v našom kraji ešte nebolo roku 1750. V roku 1920 bolo 817 obyvateľov z ktorých bolo 769 Slovákov, 27 Maďarov, 15 Nemcov a 6 inej národnosti. Z toho bolo rímsko – katolíkov 793, židov 23 a 1 iného. V roku 1930 sú všetci obyvatelia Slovákmi a je ich 1085. Keby neprišiel 28. október boli by sme všetci podľahli násilnej maďarizácii.

27.

Keď nastala mobilizácia za svetovej vojny, tak muži sa hrnuli na frontu. Od nás išli niektorí na vozoch i s koňmi, za čo dostali náhradu. Hneď v prvých mesiacoch tejto strašnej vojny padlo niekoľko občanov. Z počiatku sa bojovalo obetave, ale táto obetavosť sa začala postupne ochladzovať. V tejto vojne boli zabitý, ale bo sa stali nezvestnými nasledujúci občania: Michal Vyžinkár, Jozef Valent, Gabriš Handzel, Ján Babín, Sylvester Navrátil, Jozef Mandák, Matej Golha, Jakub Krajmer, Vincent Tárnik, Ján Navrátil, Viktor Jamriška, Ján Laho, Jerol Zaťko, Michal Mokráš, Pavel Hruška, Jozef Laho, Tomáš Gajdoš, Cyril Babín, Albín Gajdoš, Michal Minárik, Jozef Bórik, Ján Gajdoš, Ján Štefánik, Ján Krajmer, Imrich Babín, Pavel Zaťko, Ján Slovák, Vojtech Juhás, Štefan Mikulec, Ján Cvik a Florián Hruška. Zo zajatých boli ranený títo: Jozef Štefánik, Ferdinand Krajmer, Jozef Tinák, Dionýz Minárik, Jozef Košáň, Jozef Slovák, Jozef Mikulec, Marek Molnár, Michal Hruška, Matej Rajňák, Cyril golha, Felix Banás, Štefan Hruška, Karol Bórik, Jozef Laho, Jozef Mikulec, Ján Vyžinkár, Jozef Golha a Eman Golha, ktorý bol vyhlásený za mŕtveho, lebo ho vifdeli v boji známi ako padol i s koňom a preto si mysleli že zomrel. Keď tento mŕtvy písal prvý list zo zajatia domov bolo v obci veľké zdesenie a rozruch.
Zajatými boli títo: Ján Minárik, Vavrinec Navrátil, Štefan Mikulec, Filip Cvik, Imrich cvik, Vavrinec Blaho, Ján Navrátil, František Navrátil, Juraj Sulina, Cyril Babín, Ignác Zachar, Jozef Golha, Jozef Tercha, Štefan Horňák, Adrián Mikulec, Vincent Handzel, Štefan Mach,František Cvik, Jozef Košáň, Jakub Golha, ktorý ostal v Rusku, Pavel Valent, ktorý sa zúčastnil vzbury v roku 1918 v máji v Kragujevaci v Juhoslávii. V Kragujevácii bol 71 peší pluk z Trenčína v ktorom boli už len zo zajatia , ktorí už nechceli ísť do boja a podliehať tvrdej disciplíne. Keď sa niekoľkí vracali domov po vytúženej večierke chcel ich dôstojník zavrieť. Títo sa nechceli dať, vylámali skladište, urobili vzbura dôstojníka zabili, na čo všetko vojsko z celej kasárne nasledovalo iniciátorov. Vzbúrenci šli do mesta, kde strielali a chceôi dostať do ruky dôstojníkov, ktorý však ušli. Neskôr sa vojsku podarilo vzbúrených vojakov zatlačiť do kasárni, kde na týchto strielali i kameňovali ich. Vzbúrený vojaci odporovali kým len mohli. Po vzbure boli hlavný vinníci tohto slovenského pluku postrieľaní, pri čom musela byť celá posádka. Každého vojaka viedli štyria, ktorý ho i zastrelili. Všetkých 48 zastrelených bolo 2x po 24 zabité. Zabití boli pochovaný v spoločnom hrobe , kde ich uložili bez akéhokoľvek odevu celkom nahých. Zajatým bol i Ján Vyžinkár narodený v roku 1883., ktorý vstúpil do Československých légií v Irkulsku 17. októbra v roku 1918. do oslobodenej vlasti prišiel až v roku 1920. Treba podotknúť , že bol vyhlásený za úskoku preto lebo zo svojou čatou padol do zajatia a keby bol prišiel do Rakúska – Uhorska bol by býval zastrelený. Keď bol zajatý, nedostával žiadne listy, ale tie čo on písal tie doma dostali. Legionári s ktorými šiel i on išli z Irkulska vedľa Bajkalského jazera, cez Chlarbín, Chajlár do Vladivoskoku odkiaľ sa šlo loďou do Singapuru Kolumbii, Port – Sad, Suezký prieplav do Triestu a odtiaľ vlakom do českých Budejovíc a do Komárna kde ich nadšene uvítali.
Ranenými boli títo: Ján Tercha, Štefan Štefánik, Štefan Blaho, Štefan Babín, Štefan Vyžinkár, Jozef Vyžinkár, František Guláš, Jerol Cvik, Štefan Navrátil, Jozef Navrátil, Ján Guláš, Jakub Minárik, Július Farkaš, Štefan Valent, Ján Michalíček, Cyril Minárik, Štefan Laho, Michal Golha, Jozef Drapák, Cyril Mach, Štefan Raček, Martin Baštrnák, Štefan Guláš, Ján cvik, Sergius Dóra, Ladislav Futala a Štefan Slovák. Ani zranenými ani zajatými boli títo: Štefan Golha, Karol Mikulec, Urban Tinák, Dominik Mokráš, Ján Laho, Peter Obora, Štefan Bánoš, Ján Valent, František Valent, Alojz Pretožník, Ernest Michalíček, Ján Mikulec, František Guláš, Peter Jamriška, Štefan Gajdoš, Štefan Slovák, Štefan Baštrnák, Juraj Valent, Michal Golha, Šimon Golha, Tomáš Laho, Peter Minárik, Štefan Cvik, Dominik Turan, Štefan Bórik, Štefan Guláš, Vincent Mikulec, Vincent Slovák, Jozef Navrátil, Pavel Rodzgoň, Florián Rodzgoň, Jozef Baštrnák, Gašpar Košáň, Jakub Michalíček, Ján Guláš, Cyril Mikulec, Albert Krajmer, Ján Cvik, Florián Blaho a Bartolomej Blaho. Cez túto vojnu boli i u nás zajatí, ktorí pracovali u rolníkov a na veľkostatku. Zajatcami boli Rusi, Srbi a Taliáni. Taktiež i naši zajatci pracovali v Rusku. Cez vojnu boli vypisované pôžičky na vojnu pre uhorskú vládu. Ľud dával mnoho z počiatku na pôžičky, lebo i v kostoloch sa to oznamovalo a farári navádzali ľudí, ale neskôr, keď sľubovali, že vojak dostane dovolenku i tak ľudia nadávali. Cez túto vojnu boli i rekvírky na ktorých sa rekvírovalo zbožie. Každý mohol mlieť v mlyne len toľko koľko mu dovolili. Kto mal viac ako mu dovolili mlieť musel odovzdať štátu a kto neodovzdal a našli u neho tak mu ho vzali bez náhrady. Rekvírku robili jak četníci tak i vojaci. Cukor, soľ a petrolej bol rozdelovaný úradne, takže nemohol dostať kto koľko chcel. Toto malo za následok, že ľud mal veľkú biedu a pre žatvou už jedol často len zemiaky a gerhone s kukurice. Ľud bol i finančne tak vyčerpaný, že si robil z konopí odev, ale ja zlé látky boli veľmi drahé.

28.

Slovensko sa pripojilo k Čechám 30.októbra 1918 a tým bola petifikovaná Republika. Ľudia si neskôr začali uvedomovať, že čo to znamená demokratický štát. Ľud mal veľkú radosť z toho, že slovenčina sa stala úradným jazykom, že deti sa učili po slovensky, že nastala rozhodnosť občianstva a že bolo zavedené všeobecné, rovné, priame a tajné hlasovacie právo. Ľudí tešilo najviac to, že úradným jazykom bola slovenčina. Do tejto doby keď išiel Slovák do úradu a nevedel maďarsky, tak ho vysmiali. Keď išiel na stanicu a pýtal si slovenský cestovný lístok nedostal ho ani tak aj keď šiel na miesto kde sa hovorilo po slovensky. Keď sa rozšírila zvesť, že Rakúsko – Uhorsko sa rozpadlo, vojsko ktoré išlo z Ruska a z frontov, bralo a pustošilo čo sa kde mohlo. Vojaci ztíhali podvôstojníkom a dôstojníkom odznaky hrdosti. Vojaci, ktorí boli na prácach rabovali po židoch a boháčoch. Tiež do našej obce prišlo za 2 vozy z práce sa vracajúcich vojakov, ktorí išli do krčiem a trafík, kde pili a fajčili bez toho, že by boli platili. I niektorí naši občania tak robili. Tiež k veľkostatkárovi Mikulášovi Dórovi prichádzali ľudia i z dediny a brali víno. Úradníctvo a učiteľstvo utekalo do Maďarska , kde si hľadalo miesta. Tí ktorí nenašli miesta a zložili sľub Československej republike, ponechali si miesta. V roku 1919 obsadili maďarský bolševickí vojaci Slovensko. Proti nim bojovali na území našej obce fatianský legionári. U nás boli Legionári a na Radave boli Bolševici. Medzi týmito boli dosť často prestrelky a dochádzalo k menším bitkám. K rozhodnej bitke prišlo 29. júna, kedy sa strielalo i z kanónov. Prvá rana explodovala na Makýšoch , kde i dnes poznať tú jamu. Potom padla jedna na okraj mostu pri Lúšteku a hneď na to jedna explodovala v izbe Vinca Mikulca. V izbe boli deti Vincent, Dionýz, Judita, Emerich a matka Anna. Vincent a Judita mali ľahšie poranenie, Emerich nemal žiadne, Dionýz bol tak ranený že mu vnútornosti vychádzali von a v ten deň aj zomrel v Nitre v nemocnici. Anna bola ťažko ranená a bola jej aj noha odrezaná a v novembri zomrela. Vtedy nastalo v obci veľké zdesenie. Ľudia v húfoch utekali na Ezdek, Černík, a do Komjatíc. Niektorí ostali doma, iný sa schovali do pivnice u veľkostatkára a tiež u jeho úradníka a niektorí boli i v Hornom háji. Niektorý viedli so sebou i kone, iný kravy alebo svine, alebo si niesli potraviny. Ďalej explodovala rana kde bývali Dominik a František Navrátilový. Rana padla k studni a poškodila eternit, dvere a susák. Rana, ktorá explodovala v pajte Petra Oboru, zlámala sečkovú mašinu. Škodu nespôsobili rany, ktoré explodovali pred Floriánom Zaťkom, v maštali Jozefa Tináka, v Golhovej záhrade, na Slávke, na Konopniciach a v chlievoch Ferdinanda Navrátila. Rana, ktorá udrela do Futalovho domu zasypala Jakubovi Minárikovy rezance, ktoré práve jedol a explodovala od susedov kde pred chvíľkou na tom mieste popíjali Ján Pápay, Vincent Jamriška a Ján Minárik. Jedna rana explodovala pred kostolom, ktoré poškodili múr. Niekoľko legionárov bolo zranených a dvaja bolševici padli. Bolševici zobrali veľkostatkárovi veľa vriec a Dominikovi Turanovy , ktorý býval vo voľakedajšom mlyne, ktorý hnala voda, svine, sliepky, husi, masť, mäso a oblečenie. Delové mažiare užívajú dnes za obyčajné, v ktorých tlčú mak, cukor, atď.Guľočky z rán používali chlapci do frák, jednak sa s nimi hrali.


30.

Orávalo sa pluhmi drevenej konštrukcie. Dnes sú pluhy železné. Parné oračky prvý mal veľkostatkár. Do nedávna sa sialo tým spôsobom, že si roľníci nasypali zbožia do traktorových plachiet a potom ho rukami rozhadzovali. Keď zrno takto zasiali, rolu pobránili preto, aby zrno zahrabali. Dnes sa používajú na siatie sejacie stroje.

31.

Do žatvy si berú kone, cep, hrable, kontle, provieslá. Jedna hromádka sa skladá z 13 snopov a vrchný snop sa nazýva ,,kňaz“. Dve hromádky tvoria kríž vtedy keď sú jedna vedľa druhej. Na veľkostatku používajú žacie stroje. Ešte aj dnes si mnohý pamätajú ako sa zbožie tlačilo koňmi, kravami a volmi. Tlačilo sa tým spôsobom, že sa nastala posteľ po ktorej chodili kone, alebo iný záprah, ktoré vybíjali z klasov zrno. Tlačili žito, jačmeň, a ovos. Kým nebolo vartárov vozievali občania zbožie za Golhových kde ho osievali vtedy keď bol vietor. Raž mlátili cepmi za desiate vrece vtedy, keď sa sami chovali a za jedenáste, keď ich choval veľkostatkár. Mlátenie a tlačenie trvalo na veľkostatku až do Vianoc a u roľníkov do 15. septembra. Najprv sa rozšírili cepové mlátičky a dnes sú u nás 3 parné mlátičky a 3mlátičky poháňajú motore. Na mlátičkách mlátia za 5% až 6%.

32.

Zbožnosť ľudu sa prejavovala i v úmorných prútiach. Naši občania chodili na púť do Šaštína a Maria – Zellu. Do Šaštína išli tým spôsobom , že povozmi šli do Urbína a odtiaľ pešo do Šaštína. Späť šli pešo do Močenku a odtiaľ na vozoch domov. Táto púť trvala týždeň. Keď šli do Maria – Zellu tak táto púť trvala 2 týždne, lebo sa šlo i pešo i vlakom. Dnes chodia procesiou na púť len na Pozbu a to na Petra a Pavla a na pannu Máriu v Septembri. Národných púti do Ríma sa zúčastnili 2 obyvateľky. Sú to vdovy Sabina Navrátilová a Kata Lahová.

33.

Pred Vianocami majú chlapci biče, ktorými ráno a večer plieskajú. Niektorí chlapci zase majú porobené búchačky. Cez Vianoce má každá rodina stromček. Cez Štedrý večer každý hladí na to aby mal všetko doma čo mu patrí. V tento deň chodia pastieri ( kravár a kanás ) od domu k domu a hovoria tento vinš: Vinšujeme Vám vinšujeme tento slávny deň, Adama a Evy, aby vám dal Pán Boh zdravia, hojného Božského požehnania a po smrti kráľovstvá nebeské občiahnuť. Keď dostanú vypiť a koláč, tak zaďakujú takto: Nech vám Pánbičko od škody zachráni a stokrát na to mesto vynahradí. Ešte do nedávna mávali cez vianočné sviatky pod stolom slamu, na ktorej spávali deti a mali i zbožie v košíku. Touto slamou potom obväzovali slivky, aby dobre rodili. Tiež i chlapci chodievali na Štedrý deň večer pod okná spievať túto pieseň: Pásli ovce valasi v Betlehemskom salaši. Andel sa im ukázal do Betlehema ísť kázal. Chodte, chodte, nájdete Krista Pána nájdete. Nájdete ho v jasličkách ovinutých plienočkách , sv. Jozef mu spieva. Za to dostávali chlapci koláče, alebo peniaze. Keď začnú na Štedrý deň večer zvoniť, tak sa celá rodina modlí spoločne nahlas. Kým začnú večerať, tak hlava rodiny urobí medom každému kríž na čelo. Z urodených jabĺk si každý jedno rozkrojí a dá každému kúsok , aby na neho spomínali až by blúdili. Cez celú večeru je košík so zbožím pod stolom a na stole horí sviečka. Ľudia veria, že na koho smeruje s tejto sviečky plameň ten do roka zomrie. Keď sa už navečerali, hlava rodiny ide do maštale a dá i zvieratám oplátky v ktoých je zelený petržlen. Jednu oplátku hodí i do studne. Celá rodina sa potom modlí, spieva nábožné piesne a číta zo života svätých. Keď sa ide na Utierňu tak mládenci si vezmú so sebou orechy, ktoré potom hádžu do dievok. Každý hľadí trafiť tú ku ktorej chodieva na ohľady. Dievky si schovajú červené jablko, ktoré na deň sv. Štefana jedia ráno na ulici preto, lebo veria, že dostanú muža, ktorý bude mať také krstné meno ako chlap ktorý prejde vedľa nich na ulici vtedy keď jedia jablko. Hlásnik spieva každú hodinu tú pieseň, ktorá k tej hodine patrí, keď bol predtým trúbiť hodiny. Má so sebou i halaparňu o ktorej sa hovorí že keď sa ňou sedemkrát okolo seba oženie nemusí sa ničoho báť, lebo zlý duch k nemu nepristúpi.
Ľud verí, že keď na Štedrý deň o pol noci podryhujú, tak kravy hovoria ľudskou rečou a v studniach je vtedy voda premenená na víno. Ďalej verí i v to, že aké bolo počasie od Lucie do Štedrého dňa, taký bude jednotlivý mesiac budúceho roku. Cez Vianoce, keď ide niekto do druhého domu, tak hovorí tento vinš: Vinšujem Vám vinšujem, v tento slávny deň Krista Pána narodenie, aby Vám dal Pán Boh zdravie, hojné božské požehnanie a po smrti královstvo nebeské občiahnuť. Domáci odpovedia: Pán Boh uslyš. Na narodenie Krista Pána sa nemusia jesť orechy preto, lebo kto ich rozbíja ten bude i hrnce a taniere rozbíjať. Tiež makové koláče a pupáčky sa nesmú jesť lebo ten kto by ich jedol by mal celý rok blchy. V tento deň sa nechodí na návštevy, lebo je každý doma a ide len do kostola. Dávno je tomu čo sa spieval tento,, Spev Pastiersky na Božie Narodenie“, ktorý znie:

Ľubomír

Vstaň hore Polislave, mi sa teraz modlíme, v teba zanedbanému tak silno drieme, neboj sa vlka, že ťa nastraší, ovcu chytí a stádo tvoje sem tam rozplaší.

Polislav

Veď minulú celú som ti noc strážil: a teraz mňa unaveného na Zem som zložil., než gaki po oblohe blesk sa mihotá., gaki znejú hlas, gakin zbor sa ligotá,

Ľubomír

Prekrásni Anjel sa nám len teraz ukázal, do Betlehema znovu utekal povedať, že sa tam už narodil Sveta Spasiteľ, odnedávna čakaný vykupiteľ.

Polislav

Aby to bola radosť nad všetky iné radosti, tak nevidel nikto ešte Slávnosti, Teraz sa rýchlim krokom tam ponáhľame, poklonu, česť a chválu mu vzdávame.

Ľubomír

Zoberme i dary aké tu máme, veď chudý v jasliach leží na slame. Ja sladkých dám jabĺčok plnú kabelu a tuto vychvalenú veľmi píštaľku.

Polislav

Ja tieto len dve sviece mu teraz prinesiem, keď viac pri sebe nájsť na slame neviem, zajtra najlepšie barančatko a vyhraté na Stávke pošlem kozliatko. Amen

Na Nový rok chodia pastieri i chlapci už od skorého rána vinšovať. Chlapci dostávajú peniaze a pastieri k peniazom i vypiť. Vinš k novému roku znie tak ako predošlé. Ľud verí, že v akom položení sa kto nachádza na Nový Rok , v takom sa bude nachádzať po celý rok. Na Veľký piatok sa chodia ľudia k rieke umývať a niektorí i okúpať. Verí, sa že kto sa tohto dňa okúpe, ten nedostane vredy. Ženy sa zasa češú pod vrbami preto, aby im narástli dlhé vlasy. Na Veľkú nedeľu chlapci oblievajú dievčatá strekáčmi. V noci zasa chodia mládenci oblievať dievky do domov, začo dostanú peniaze a tie ešte aj tejto noci prepijú. Voľakedy oblievali na oblievačky i putňami. Robili to tým spôsobom, že chytili dievku a oblievali ju na mieste, aalebo ju zaviedli k studni a tam liali na ňu vodu. Dnes na oblievačky sa oblieva voňavkami. Tak robia chlapci, mládenci i starší. V utorok dievčatá a dievky chodia šibať šibákmi, ktoré majú upletené z vrbového prútia, tých ktorí ich boli oblievať. V minulosti sa fašiangy tak odbavovali, že z mládencov bol jeden pógar, ktorý ich vodieval po dedine. Tento šiel prvý a ohlásil pod oknom: ,,hráme“ tak vtedy všetci išli dnu, kde sa jedlo, pilo, tancovalo a spievalo. Keď zabúchal pógar trstenicou na hradu, tak muzika začala hrať pochod a išlo sa do druhého domu a pochodili takto celú dedinu. V utorok sa tancovalo do pol noci, kedy sa zazvonilo na pôst na oboch zvonoch. Na Škaredú stredu sa chodievalo odpoludnia s klátom. I dnes býva muzika na fašiangy 2 dni. Hovorí sa, že kto ako tancuje na fašiangy, také mu narastú konope. Keď pri tanci vyskakovali, tak narastú veľké konope, keď nevyskakovali tak malé a keď drmodžili, vtedy narastú i malé i veľké. V stredu sa chodí s klátom, ktorý sa ťaháva na sánkach. Mládenci idú pýtať vajcia od tých dievok, ktoré tancovali pri muzike. Mládenci to tiež prepijú. Deň pred Mikulášom už chodia večer niektorý za Mikulášov poobliekaní. Ľudia týmto hovoria, že sú to paholci a tým ktorý chodia na Mikuláša to sú gazdovci. Mikulášovi po dedine cengajú. Keď idú do niektorého domu, tak najprv idú pod oblok, kde zacengajú a potom vojdu dnu. Začínajú vypitovať od detí, že koľko je bohov a či sa vedia modliť. Keď povedia správne obdarujú ich za to. Mládencom a dievkam zvyknú dávať za to cesnak a zemiaky. Mikuláši bývajú oblečený v bielych nohaviciach a v bielej košeli. V jednej ruke majú cengáč a v druhej remeň alebo štranok, lebo musia niekde neposlušných trestať. Niektorí majú i masku na tvári a tiež i mikulášsku mitvu. Deti si vyčistia obuv a dajú do oblokov, kde im Mikuláš dá do nich cukrovinky a peniaze. Večer pred Luciou vezme hlava rodiny svätému vodu i cesnak a robí na každé dvere, ktoré sú v jeho dome kríž a to vodou a cesnakom. Lucie chodia poobliekané v bielom a majú i biely závoj na obličaji. V jednej ruke majú krídlo, ktorým zmetajú keď prídu do domu a v druhej varechu, ktorou bijú. V druhej majú ručník v ktorom majú dary. Keď idú z domu do domu, tak cengajú a tiež idú z domu do domu, tak cengajú a tiež idú pod okno, kde zatmejú a až potom idú dnu. I o týchto sa sa hovorí, že prvý deň chodia slúžky a druhý gazdiné. Lucák tiež zvykne chodiť. Býva to preoblečený mládenec, alebo chlap. Poznať ho najviac po tom, že veľmi bije a nikomu nedá iné ako cesnak, zemiaky atď. Voľakedy kým začali žať, tak ženci a žnice sa pomodlili, aby im Pán Boh pomohol šťastne zožať. Keď požali a omlátili, tak mali oldomáš, na ktorom zaniesli upletený veniec tomu u koho žali. Veniec sa nosieva spevom. Keď pri svážkach vezú posledný voz, tak majú v ňom zastrčené zelené haluze. Keď však mlátia cepmi, tak to veľmi búcha a oznamuje, že už domlátili. V noci na prvého mája stavajú mládenci dievkam máje z dreva, ktoré donesú z hájov. Mládenec len tomu dievčati postaví máj, ktorému už dlkšiu dobu dvorí. Na vrchu na máji bývajú uviazané stužky, ručníček a fľaška s dákym nápojom, pre tých ktorý ho budú rozoberať. Len popredné dievky mávajú máje a tá ktorá má najväčší tá sa stane vychytenou. Voľakedy stavali dievkam máje v noci pred Duchom. Dnes na Ducha donesú domov zelených halúz, ktorými ovenčia príbytky preto, lebo vraj na Ducha má byť všetko zelené. O Michale sa začali priadky. Dievky chodievali spolu pásať a ženy tiež spolu. Mládenci chodievali ta na priadky, kde boli dievky, s ktorými sa potom zabávali. Keď bol na priadkach oldomáš tak ten koho boli priadky objednal gajdoša, pri ktorom sa tancovalo. Dnes už priadok nie je. Tam, kde zabíjajú bravov večer sa robí hostina, na ktorú pozvú príbuzných. Na tejto hostine sa jedáva a pije. Keď sa o zabíjačke dozvedia v okolitých domoch, tak sa prevlečú za cigáňov a cigánky a idú si pýtať na hostinu. Dostanú obyčajne mäso, hurky a žobráckej kaši. Pri hostine je zvykom, že sa urobia s cigánmi rôzne žarty, ktoré i cigánsky rozprávajú.

34.

V dobe nemoci každá najmenšia udalosť vzbudzuje pozornosť. Keď v blízkosti domu, kde nemocný leží, kurik alebo sova zaškrečí a obletuje, znamená to, že nemocný zomrie. Takéhoto kurika a sovu treba odohnať, lebo tým sa aj smrťka odháňa. Keď pes hrabe pod stenou a zavýja, znamená to tiež, že niekto na blízku zomrie. Pred žabou treba ústa zatvoriť, aby nenapočítala zuby, lebo človek by len toľko rokov žil, koľko by mu ona zubov napočítala. Nevysvetliteľné javy, ako keď stôl, stolička, alebo dvere buchnú, alebo keď sa hodiny na stene zastavia, obraz a zrkadlo keď zo steny spadnú, alebo sa pohár pukne, znamená smrť. Mnohí ľudia veštia smrť i na základe snov. Tak keď sa niekomu sníva, že videl niekoho celého v bielom oblečeného, znamená to, že tento zomrie. Keď sa niekomu sníva, že niekoho niesli do cintorína, alebo že bol vystretý a taktiež keď v niektorom dome nariekali, alebo, že niekto bol kupovať úmrtnú truhlu, znamená to vždy smrť. Keď už chorý zomiera, zhromaždi sa rodina okolo chorého nastane odobierka. Rodina pri ňom plače, odstupujú ho a ak ešte vládze podá každému naposledy ruku. Tiež sa pri ňom modlia, aby mohol dosiahnuť od Boha ľahšej smrti a večného blahoslavenstva. Zomierajúci všetko vyzradí, lebo duša nesmie byť ničím obťažená preto, lebo by mŕtvy nemal v hrobe pokoj. Rozpráva sa, že kto ťažko skonáva musel sa dopustiť veľkých hriechov. Zomierajúci si rozkáže, akú mu majú kúpiť truhlu, aké mu majú obliecť šaty a na ktorom mieste ho majú v cintoríne pochovať. Keď už skonávajú zomrel, obloky sa zatvoria, lebo je to stará obyčaj z doby, kedy si Slováci predstavovali dušu v podobe vtáka. Tiež hodiny sa v tom dome zastavia vtedy keď chorý zomrie. Zrkadlo sa tiež zakryje čiernou látkou. Zomretých mladých obliekajú tak, ako na sobáš a starých obliekajú do čiernych šiat. Mladý majú truhle belasej farby a starý čiernej. Truhle sú z dreva a bohatý ich majú z kovu. V truhle sú hoblovance, z ktorých sa dá i do vankúša, ktorý má mŕtvy pod hlavou. Mŕtvy leží v truhle hore znakom a ruky má zložené tak ako keby sa modlil a dajú mu okolo ich i pátričky. Niekedy mŕtvy na svoje prianie dostane i modliacu knižku. Mŕtvemu najprv zatŕhajú, mužom 3x a ženám 2x. Tým, ktorý ešte neboli na spovedi, zatŕhajú na malom a ostatným na veľkom zvone. Potom zvonia vše. Keď majú ísť pochovávať, tak zazvonia na malý zvon, aby sa ľudia zhromaždili na dvore, kde je mŕtvy. Potom je za zomretého omša a a zvonia tiež všetko. Ľud hovorí, že zvonia večne. Keď nesú mŕtveho z domu do cintorína, tak tiež zvonia vše až kým neprídu na cintorín, kde pochovajú mŕtveho do posvätnej jamy. Málo je tých z ktorých majú niektorí vyrovnané krypty. Mnohý musí dostať do hrobu všetko čo potrebuje, lebo by chodil inak mátožiť. Ľud verí, že ten ktorý zomrie je v cintoríne na stráži dotiaľ, kým nepochovajú druhého. Preto sa tiež rodina, z ktorej mŕtvy je na stráži, modlí za strážcu, aby mu bolo ľahšie strážiť. Verí i v to že ten ktorý zomrie po ňom a preto i dlhšie ťažko chorý povie, keď je niekto práve mŕtvy, že by chcel tento vyvolať. Do roku 1930 býval ešte kar. Teraz sa už vyskytuje veľmi zriedka a to len na žiadosť mŕtveho. Je to posvätná hostina, ktorá je dávaná už od dávna na počesť mŕtveho, na ktorej sa mimo jedenia i modlia a spievajú. Po hostine hlava rodiny poďakuje za láskavé odprvadenie do matky zeme a jeden z modlenníkov poďakuje za pohostinstvo. Keď sa ide s cintorína tak u dverí, z ktorých vyniesli mŕtveho je stolička na ktorej je uterák a voda, v ktorej si každý, kto ide dnu omočí ruky a utrie. Keď zomrie mládenec alebo dievka poprípade starší, tak sa chodia k nemu modliť večer modleníci a spievať.


35.

Voľakedy sa nahováračky robili vinnšami, v ktorých sa navezovalo na Starý zákon, medzi pytačom, ktorý prišiel s mladým zaťom a oddavačom, ktorý bol u mladej nevesty. Dnes keď si ide mládenec nahovárať, tak tiež ide sním pytač. Nahováračky sa nedejú vo višoch. V ten deň, ktorý idú snúbenci na faru, je hostina, ktorú nazývajú dokonávka a je najprv u snúbenice a potom u snúbenca. K snúbenici príde snúbenec so starým svatom, družbou a najbliššou rodinou. Tu snúbenica dá na družbovú hostenicu upletený veniec z rozmarínu, ručník navlečie na prsteň a jablko, ktoré zjedia mladý zať a mladá nevesta vtedy keď výdu z kostola od sobáša. Toto jablko im rozkrojí široká, ktorou býva krstná matka mladuchy. Na tejto hostine dá mladý zať niekoľko kč. Mladej neveste na čepiec a ona mu za to ušije košeľu, ktorú má na sobáši. Tri dni pred svadbou chodia pozývať družbovci na veselie. Do večera chodia na vidiek a večer doma zvú. Keď družba vyjde dnu zvať tak hovorí: ,, Pochválen buď Pán Ježiš Kristus“ a na to začne,, Neľutujte moji milí priatelia, že som pristúpil do vášho príbytku, nie z vôli mojej a ani z vašej, lež z vôli Pána Boha a z rozkazu 12.12,. aby ste prišli na budúce tých 2 maldoženíchov do chrámu priniesť a z chrámu Pána do príbytku ich. Ak sa Vám synovia dcéri ženili a vydávali tak aj oni sa Vám chcú odslúžiť. Keby sa Vám oni nemohli odslúžiť, nech sa Vám odslúži Ježiš Kristus v nebeskom kráľovstve. Amen.“
Pred sobášom ide mladý zať so starým svatom a družbou k mladej neveste, kde sa odoberú od jej rodičov a idú sa odobrať k mladoženíchom. Keď idú zo sobáša, tak široká dáva pred kostolom piť a jesť z košíka. Najprv idú k mladému zaťovi, kde je na dvore stôl na ktorom sú koláče a vypiť. Svadobčania sa postavia okolo stola a mladoženíchov starý svat povie tento vinš: ,, Pochválen buď Pán Ježiš Kristus. Tak ako voľakedy pásol Mojžiš ovce na hore Sinai, ukázal sa mu Boh v horiacom kríčku. On, ale keď videl ako sa zľakol začal utekať. Povedal mu Boh:,, neboj sa, neutekaj, ale postoj a vyzuj obuv z nôh svojich a pristúp bližšie, lebo miesto na ktorom stojíš!“ tak on si vyzul obuv zo svojich nôh a pristúpil k horiacemu kríčku. Boh mu povedal aby išiel do egyptskej zeme a odtiaľ aby vyviedol jeho izraelský ľud od faraóna kráľa zo zajatia. Tak on šiel a vyviedol ľud od faraóna a viedol ho cez Červené more a uprostred mora dal postaviť oltár. Tak aj ja ako sudca a vodič poviedol som synka Vášho zo stavu mládeneckého do stavu manželského. Tak aj ja vidím lásky vaše, že aj vy ste tento stolík vystavili ako boží oltár, na ktorom sa božie dary požívajú. Tak ja teraz v mene vás tuto zhromaždených priateľov vinšujem tým mladoženíchom, aby im táto sviatosť ktorú v dnešný deň priali, aby im slúžila v duševnému spaseniu , aby ste žili vo sviatosti a v láske, aby ten ich stav bol vždy na chválu božiu a na potešenie svojím rodičom aj nám všetkým tutio priateľom zhromaždeným. A tak, keď by nás tá posledná hodina chytila, ktorí sme tu povolaní, nech nás Boh príme na svadbu Baránka spasiteľa Krista Ježiša, aby sme mohli všetci spolu aj s týmito mladoženíchmi v nebeskom kráľovstve sa radovať. Tak všetkej svadobnej ríši na zdraie pripíjam!“
Po tomto vinše sa začne zo stola piť a jesť a starý svat podá mladej neveste koláč bránu, ktorú ona zahodí medzi deti. Keď ju hodí celú bude mať iba jedno dieťa keď ju rozláme tak bude mať toľko detí na koľko kúskov ju rozlámala. Tiež keď vchádza mladý pár do dverí, tak ho volajú ochutnať med, preto aby sa tak radi mali ako je ten med sladký, aby si na seba privykli. Ďalej hodia dnu mladej neveste brezovú metlu aby zistili či je lenivá. Keď ju zodvihne tak nie je lenivá. Keď sú všetci svadobčania zídený a pred obedom alebo večerou keď si už boli zajedli koláčov a vypili, príde družba s tanierom v ktorom je voda a s trstenicou, na ktorej je ručník. Každý, kto si ruku omyje, dá i peniaz do taniera, ktorý ostáva družbovi. Skôr než si začnú ruky umývať, povie družba tento vinš: Vítam Vás moji milí páni a hosti aj Vás milé panenky a ženičky, čo tu sedíte ako ružičky, pálené vínečko upíjate a nič zlého pred sebou nemáte. Išiel som cestičkou úzkou a stretol som chlapíka, ktorý si v stave manželskom vzdychal. Tak aj ja keď som sa ženil zobral som si za manželku bielu s červenými lícami a červenými očami. Sotva si ona na hlavu čepiec dala, už ma z domu vyhnala, všetky susedky a matky pozvala a veľkú brachtu im zostrojila. Keď som šiel do krčmy na holbu vína, alebo na holbu piva sotva som za sebou dvere zavrel už za mnou jazykom prala: ty korheľ, ožralec ty tu budeš pálené piť a ja sa budem s deťmi sama trápiť! Chytila ma za bavúze, to ma mrzelo tak som ju chytil za vlasy a načítal som jej zravasy.Ktorá žea dobrá, tá muža šanuje, nič neprepije, lež hrach , cícer a šošovicu krčmárovi za slivovicu nese. Neverte že bude zo psa slanina a z vlka baranina. Odkazuje Vám svadobný otec. Svadobná mať aby ste sa čisto držali, v tejto vodičke sa umývali a s týmto ručníkom sa utierali. Táto vodička čistá z Jordánu mesta, kde pokrstil. Sv. Ján Ježiša Krista. V tejto vodičke sa umyte a s týmto ručníkom sa utrite. Ako pri obede tak i pri polievke hráva cigánska muzika. Keď družba prináša jesť, tak trstenicou zabúcha na hrady a cigáni prestanú hrať, na čo družba hovorí k jedlu vinš a keď ho dopovie cigáni vyhrávajú ďalej. Vinš k polievke znie takto: Ženy, ženy, ženičky, panenky aj paničky dobrý pozor dávajte aj na misu sa dívajte. Tu sa nesie polievočka chutné dlhé rezance, drobky z husi melance. Pozor dajte na kostičky, na rebierka na nožičky, by Vám v hrdle neostali a vám paru nezapchali, budete ju potrebovať, tam pri tanci odfukovať. Tak si len dobre pochutnajte a vy muzikanti veselo hrajte. Vinš k sliepke je tento: táto sliepka je veľmi mastná, bola ona roztopašná, keď letela dole z pántu, urobila veľkú šántu. Vyletela do kuchyne, pýtala si kašu. Keby jej kuchárka nebola dala, bola by jej hrnce, misy potrepala, hrnce, mise aj ranglice, také mal besné srdce. Mala ona aj kurence, aj to boli také štence. Vyletela k susedovi a tam obdržala bôb cukrový. Len jeden sa jej podaril aj ten sa jej v riti zastavil. Keď neveríte tu ju máte teraz sa na ňu podívajte. Ku kapuste bol tento vinš: Až tam dole pod zelením hrubím sedel som s panenkou. Išli tade 3ja furmanci a ona mi povedala, že sa to z jej starodávnych frajerov. Keď prvú noc s jedným spala, hneď sa jej kapusta zažiadala. Tak aj naša mladá nevestička, keď bude čas ráno vstávať, aby nemusela kapustu skladávať. Vinš k pečienke: A vy páni muzikanti zahrajte mi veselo. Nesiem divočinu ktorú som deň aj noc chytal, po horách po dolinách. Tak ma horálčani zo psami naháňali, až mi moje ramená dolámali. Ale ja viem že mi to vy neveríte. ,,Pán starejší, vy viete ako to bolo v Starom zákone!“
Keď dávali zákusky, družba hovoril tento vinš: Nesiem Vám niečo, ale neviem čo, či je to koza a či múka, len čo som videl, že mi to sypali z klobúka. Zdalo sa mi, ako z koňa zuby. Opáčke muži ženám pod rúbači, ale nie po svete, lež po tme. Vinš ku kaši: Nesiem kašu pred tvár vašu, táto kaša je dobrá, cukrom, medom mastená, táto kaša tuho vrela našej pani kuchárke ruku obarila. Naša pani kuchárka sa príde pred Vás pricipánov preukázať. Ale sa za to netreba boha báť, len kašu v mene Božom užívať a na pána Boha nezabúdať. Keď pojedia kašu tak príde kuchárka s peniazom v ruke a vyberá na kašu. Kto jej nechce dať peniaz za to že si popálila ruku, tak ho bije varechou dovtedy dokým jej nedá peniaz. Po tú dobu čo večerajú, vyberá i družica pre mladú nevestu na veniec pri čom sa tiež hovorí vinš: Keď povybehla, tak potom sa vráti a vinšom poďakuje. Keď sa už navečerali, tak družba ide vyvádzať pri čom má 3sviečky medzi prstami a keď prestanú spievať tak povie vinš na čo vyvedená vchádza a veselníci spievajú. Vinš znie: nebanujte moji milí priatelia, že pristupujem k tomuto stolu ako k božiemu oltáru. Ja prosím lebo musím najprv Pána Boha po druhé pána starejšieho či mi je slobodno od stola vyviesť najstaršiu slúžku, alebo nie? Potom pýta strednú a nakoniec mladú nevestu. Keď pýta mladú nevestu, tak musí uhádnuť hádanku ktorú mu dá starý svat, lebo kým neuhádne, dovtedy mladú nevestu nedostane. Veselie býva ešte i na druhý deň, kedy sa veselníci zídu do svadobných domov a jedia a pijú ďalej. V tento de) sa muži preoblečú za kováčov a kujú ženy, ktoré im za kuvačku musia zaplatiť. Ženy zase holia mužov a to tak že vezmú štetku ktorou sa obohnáva hrnček a dáky nôž a miesto zrkadla sa pozerajú vyholení chlapi do vyleštenej zadnej časti mačky. V posledných rokoch zaniklo kupovanie duchien. Niekoľko žien ktoré boli u mladoženícha, vybralo sa od muziky z krčmy do domu nevesty a cestou im hral cigáň. Do domu mladej nevesty ich nechceli pustiť, kým sa tam nedostrepali násilím. Keď už boli dnu, tak sa ich pýtali že odkiaľ prišli. Duchny boli neobyčajne draho predané a na druhý deň si prišli pre ne, ale vtedy už nebolo treba platiť za ne. Dievka alebo mládenec, ktorí si nezachovajú poctivosť, sú tiež postihnutým trestom, lebo dievka nesmie mať na sobáši veniec a mládenec pero a stužku. Dnes sa to už len vtedy uplatňuje, keď dievka povolila, alebo je v druhom stave. Keď sa od nás vydáva dievka na vidiek, alebo ju berie vidiecky mládenec, tak tento musí dať na reťaz pre našich mládencov. Toto reťazové má odtiaľ meno, že keď si bral vidiecky mládenec od nás dievča a neplatil, pretiahli mu naši mládenci cez cestu reťaz, ako sa i dnes stane, keď niekto dobre zaplatí a nepustili ho, kým nezaplatil. Reťazové peniaze mládenci prepijú.


36.

Na Troch kráľov chodia z vidieka k nám preobliekaní za betlehemášov. Zo sebou nosia betlehem a predvádzajú v domoch hru pri ktorej i spievajú. Ľudia ich za to obdarujú. Na Kvetnú nedeľu chodia dievčence vyobliekané spievať s májom. Kto z cintorína niečo ukradne, tak toho príde ten mŕtvy v noci nastražiť, ktorému to vzal z hrobu. Keď je veľká búrka spojená s hromobitím, tak ľudia zopakujú hromničné sviečky a modlia sa pri nich za odvrátenie nebezpečia. Veria že vtedy nemôže udrieť hrom. Hrom tiež neudrie do toho domu, kde majú pod hradou posvätené baburiatka. Z vajca na Mateja zneseného sa vyliahne vždy len Matejča, ktoré býva vždy zakrpatelé. Keď sa búcha na stôl tak tým sa vždy volá psota do domu. Deťom, ktoré už matky odložili od pŕs, dávajú do košielky do uzlíčka peniaz ako náhradu. Keď niekomu vŕzgajú čižmy, alebo topánky hovorí sa že ich nemá vyplatené, alebo že sa frčkári. Keď sa rozpráva a začnú zvoniť na poludnie, alebo na ráno, večer, tak sa vždy povie: Pán Boh s nami, to je pravda. Keď niekto prekročí dieťa tak sa hovorí, že narastie o hlavu menšie. Keď niekto odíde a vráti sa preto že niečo zabudol, tak sa hovorí že nebude mať šťastie. Keď chodia na pole pracovať tak donesú i vodu, aby ňou poliali uhorky, aby dobre rástli. Keď niekto stáva ľavou nohou, tak bude mať nešťastie. Štvorlístok ďatelina prináša šťastie. Keď psy zavýjajú bude oheň. Nájdené železo znamená šťastie a to menovite podkova. Na mláďatká nosia pastieri prútie, ktoré rozdávajú gazdiné a tieto keď bijú s nimi chorý dobytok , alebo svine tak ich prejde nemoc. Tam, kde hrom udrie, tak za sedem rokov vyjde kameň ktorým si treba potrieť krky a prestanú bolieť. Netopiere pochádzajú zo starých myší. Keď niekto má svadbu vtedy keď prší, hovorí sa mladoženíci ľúbili chrumky. Keď sa strhne víchrica, alebo silný vietor, hovorí sa že sa niekto obesil. Oheň ktorý je spôsobený bleskom možno uhasiť len mliekom. Keď kukučka kuká, tak ten kto sa opýta, že koľko bude žiť tak koľkokrát zakuká, toľko rokov bude žiť. V ktorom dome bývajú lastovičky, do toho domu neudre hrom, lebo lastovička je pokladaná za posvätnú. V ktorom dome bývajú bociany, v tom dome nebude horieť. Keď niekto odchádza z domu provozom z domou urobí pred záprah s bičom kríž preto, aby ho na ceste nezastihlo nešťastie. Mesiačik, ktorý vidíme niekedy aj celý tak môžeme na ňom vidieť ako sa hovorí tancovať Dávida a Sybilu. Choď do Paroma. Bodaj ťa Parom vzal.
Ten z jednej pece nejedol. Svet je škola. Kto nepočuje nech si domyslí.
Škovránok oznamuje príchod jari a vtedy sa už môže na poli pracovať.
Prepelica zasa kričí: ,,poďte žať, poďte žať!“
To bude na sv. Dindi a to nebude nikdy.
Keď hrmí, Pán Boh zhadzuje zlých anjelov z neba.
Za zajacom, ktorý beží po poli kričia: ,, Dočkaj Janko stratil si si frajerku.“
Ty ešte len teraz vstávaš a žobrák je už na siedmej dedine.
Šustrová žena chodí bosá a Kováčová kobyla nepodkutá.
Z pekných rečí sa nenaješ.
Od kapusty je chlap hustý.
Dobrému psovi nič neškodí.
Kto sa nechá na šibačky vyšibať, ten nebude mať vredov.
Vtáka poznať po perí.
Vrana vrane oko nevykole.
Druhého počúvaj a svojho rozumu sa drž.
Aký otec taký syn, aká matka taká Katka.
S pravdou najďalej zájdeš. Za pravdu aj z voza ťa zhodia.
Komu Pán Boh, tomu všetci svätý.
Kto sa Boha spustí, toho aj Pán Boh opustí. Koho pán Boh nemiluje, toho krížom navštevuje.
Dobrý keď spí ani jesť nepýta.
Keď sa na Vavrinca káča vody napije na koľaji, vtedy je veľa vína. Katarína na blate a Vianoce na lade. Katarína na lade a Vianoce na blate. Keď na Vianoce mrzne tak Nový rok je na blate a naopak. Keď zahrmí, alebo sa zablyskne tak ľudia sa preto prežehnávajú, aby do nich blesk neudrel.
Keď prší a robia sa klokočky vtedy bude pršať. V ktorom roku sa tiahnu mračná od hnilého kútu t.j. od Komárna, toho roku sú početné dažde a je to znamením mokrého roku.
Piatok je pokladaný za nešťastný deň.
Voľakedy pokladali za nešťastné dni tieto dni: 1., 2., 4., 6., a 12., januára, 14., 18., a 20., februára, 14., 25., 27., 28., a 29., marca, 1., a 11., apríla., 7., 15., a 16., mája., 7., a 21., júna, v júli sú všetky dni šťastné, 1., 19., a 27., augusta, 16., a 18., septembra., 6., októbra., 6., 14., 18 a 30 novembra., 6., 7., a 14., decembra.

37.

O Húlanoch sa hovorí, že sa radili v chlieve a preto, keď sa húlan na niektorej dedine s niekým rozpráva a niekto prišiel k nim, tak na miesto toho že by sa bol opýtal, že čo robia povie:,, Čo sa radíte ako tí Húlani v tom chlieve.“ Týmto našich občanov voľakedy dopalovali.
O Fegýmešanoch je všeobecne známe, že tam ľudia veľmi rýchle rozprávajú a ľudia sa im vysmievajú že hovoria maďarsky. A preto keď k nim niekto šiel tak sa ho pýtali že či sa bol maďarskú reč učiť. Ďalej tiež preto, rýchlo rozprávali sa im hovorili že brblú a nayývali ich brbláky. Radavčanom sa vysmievajú že z Radavy nemohli cibulár trafiť. Je to výsmech na polohu a výstavbu Radavy. Na Radavčanov sa vykrikuje: Rendvani kakačkári, naháňali sučku v háji, nahnali hu medzi duby, osrala im všetky zuby.
Kesanov nahnevajú tým, že ešte nevykrmili rebrík.
Dyčkanov vysmievajú tým spôsobom že keď ide neaký povoz z vidieku tak kričia na kočiša:,, Báči odkiaľ ste?“ Kočiš odvetí:,, Z Dyčky!“ Ďalej sa ho pýtajú:,, A čo predávate?“ Odpovie:,, Pičky!“

38.

V roku 1920 bolo Húlanom dané do árendy a to podľa zákona z veľkostatku 105 maď. holdov poľa a 68 maď. holdov lúk. Za 1 hved. Sa platilo 68. kč. Táto árenda bola do roku 1925. V roku 1920 vypásol veľkostatkár 17. holdov, za ktoré musel dať potom náhradu v Trstinách. Ďalej nechcel tiež veľkostatkár za rok 1920., 1921., a 1922 odobrať peniaze za árendu a preto boli tieto peniaze uložené v banke, kde sa o ne neskôr sám prihlásil. V roku 1921. boli udelené prídele stavebných miest a to kde bola štvorcová siaha za 120 a na Orechárni, kde bola za 320. týchto stavebných miest bolo udelených 24. V roku 1922 bola prvá parcelácia, kedy bolo rozdelené z veľkostatku 94 krát. Hold. Poľa po 2800kč. A 24 krát. Hold lúk po 2000kč. V tomto roku 100kg. Žita bolo za 240kč. A 100 kg. Jačmeňa za 180kč. Veľkostakár dalo túto parceláciu na základe dobrovoľne. V roku 1926 bola druhá parcelácia, kedy bolo naším obyvateľom rozdelené 964 krát. Hold poľa a 157 krát hold lúk. Katastrálny hold poľa prvej triedy bol za 3000kč.a lúky za 3100kč., druhej triedy poľa za 2800 a tretej triedy za 2600kč. Piata trieda lúk bola za 2000kč. v tomto roku bolo žito za 187kč., raž za 150kč a jačmeň za 135 kč a za 100kg. Veľkostatkár nechcel dať tieto pozemky dobrovoľne a preto mu boli podľa zákona vzané exekučne. Dňa 17. októbra 1926. bolo slávnostné odovzdávanie pôdy. Táto slávnosť bola na table pri štrkárni pri pohronskej hradskej. Z dediny tam šiel sprievod, v ktorom sa niesla okrasná roľnícka zástava a štátne vlajky. Tieto slávnosti sa zúčastnilo 500 ľudí z celého okolia. Obec obdržala z prvej parcelácie 4. krát holdy ktorými boly i háje, ktorých obec postrádala. V roku 1927 bolo na I. a II. table rozparcelované 33 stavebných miest, z ktorých kat. hold bol za 3000kč. Dokedy neboli prevedené parcelácie, tak dotiaľ mal veľkostatkár 1363 kat. holdov aj 477 štvor. Siah. A občania len 830 ket. Holdov aj 700 štvor. siah. Mnohí chudobní ľudia, akokoľvek boli potrebný poľa nežiadali si ho preto arogančnými rečami boli zvedený nepravdou a tým poškodený natoľko, že dnes žijú len zo dňa na deň a musia si ťažšie vyrobiť každodenný chlieb. Podotýkam, že keď niekto predával pole alebo lúky z voľnej ruky, tak dostal za maď. hold 10.000 až 18.000kč.

39.

Doprevratu patrila naša obec do tekovskej stolice, ktorá bola pomenovaná po prevrate Tekovskou župou. Od roku 1920 patrila naša obec do Nitrianskej župy. V roku 1928. bolo župné zriadenstvo zrušené a na toto miesto bol daný Krajský Úrad, ktorého prvým prezidentom bol Dr. Ján Drobný a druhým Jozef Országh ktorý je i dnes.

40.

Prvou politickou stranou u nás bola republikánska strana zemnedelského a dobrovoľníckého ľudu. V roku 1919 bol u nás predsedom Peter Obora. V roku 1921 je Štefan Babín. Táto strana má dnes 29 organiyovaných členov. V roku 1920 – 21 bola u nás založená slovenská ľudová strana. Ktorej prvým predsedom bol Vavrinec Laho a teraz je Štefan Cvik. Táto strana má 75 org. Členov. V roku 1928 vznikla československá ľudová strana, ktorá má 11 org. Členov a jej predsedom je od začiatku Dominik Navrátil. V roku 1931 bola u nás založená československá strana národnosocialistická, ktorej predsedom je Peter Rosival. Strana má 24 org. Členov. V roku 1933 bolo založené združenie slovenských kresťanských socialistov, ktoré má 16. org členov a predsedom je Jozef Baštrnák.


 
Počasie Hul - Svieti.com

dnes je: 22.10.2019

meniny má: Sergej

podrobný kalendár

Google

webygroup
ÚvodÚvodná stránka